Poznáte ten pocit, keď si myslíte, že vás nemôže už nič prekvapiť, máte dostatok skúseností, či už pracovných, alebo osobných. Cítite sa ako starý mazák, kedy situácie, do ktorých sa dostávate riešite s prehľadom, lebo väčšina je takých, aké ste už zažili a riešili predtým, váčšinou vlastnými silami a preto si aj pamätáte, ako to dopadlo. Hovorí sa, že keď sa človek učí na vlastných chybách, pamätá si to po celý život. Dennodenne sa vyskytujú situácie, v ktorých ste už boli, nad mnohými len kývnete rukou, však sa to nejako utrasie …
A zrazu príde moment, keď týchto situácií sa namnožilo viac a ako sa hovorí: pohár pretečie …
Zrazu osvedčené postupy typu „hodením ruky“ nezaberajú a vy sa ocitáte ako v zlom sne. To, čo ste mali zaužívané, osvedčené a budované rokmi, sa začína rúcať ako domček z karát. Pýtate sa sami seba: prečo ja, čím som si to zaslúžil, že teraz musím tak trpieť! Chvíľu to trvá a bolí, neviete sa cez to prehryznúť, v hrdle sa vám tvorí guľa, ktorá vás dusí, zrazu sa vám niečo tlačí do očí, až máte pocit, že vám oči vylezú z jamôk…
Potom sa dozviete, že to, v čom ste žili, bolo úplne inak, ako ste to ponímali vy. Pozriete sa na to tou inou optikou a zrazu začnete chápať, že to naozaj nebolo ideálne a také kvázi ružové, za aké ste to považovali. Vraveli ste si – predsa nejde o život, pripadalo vám to, že ide len o fazuľky, či žabo-myšie vojny. Niekde sa to však akumulovalo a zbieralo a zrazu to vyšlo na povrch.
Vravíte si, štvrťstoročie spoločného života nemožno len tak vymazať, určite tam bolo aj veľa pekného a nielen to negatívne. Bohužiaľ, keď nastane rozhodnutie, to negatívne hrá „prím“. Nech už argumentujete čímkoľvek, neuspejete. Zamýšľate sa nad tým, čo ešte pre záchranu tejto situácie môžete urobiť. Veď človek sa predsa nedokáže zmeniť z hodiny na hodinu, to predsa nejde.
Čo ide je to, že po vypočutí si príčin, čo viedlo k takému rozhodnutiu, sa môže človek zamyslieť nad tým, čo môžem pre záchranu toho , o čo mi ide, ešte urobiť a či to má význam.
A pokiaľ ide o ľudí, myslím, že to význam má a ako sa hovorí, trpezlivosť ruže prináša … Každý má právo na druhú šancu (aj keď tých druhých šancí možno už bolo aj desať …), ak to, čo zapríčinilo tento stav naozaj nebolo nezlúčiteľné so životom (pre niekoho možno nevera, vražda, prepitie spoločného majetku, drogy, gamblovanie,… ), veď ako sa zvykne hovorievať, ak nejde o život, ide o hovno …
Starí ľudia zvyknú hovoriť, že ak sa chce napredovať, je potrebné dívať sa do budúcnosti a nie do minulosti, čo bolo, bolo, nezmeníme to. Môžeme sa však z toho poučiť a do budúcnosti sa vyvarovať tých chýb, ktoré nás k tomuto stavu priviedli. A mne nezostáva len veriť, že keď sme zvládli horšie situácie, zvládneme aj toto, hoci sa zdá, že už je koniec.
Keď kamarát (a dobrí kamaráti sú na to ) zo mňa vydoloval, čo sa so mnou posledné mesiace deje, povedal mi, že nevie ako mi pomôcť, ale bude sa za nás modliť, lebo je veľká škoda, keď ľudia, ktorí už majú za sebou veľa stráveného spoločného času, zvládli ťažké situácie, ktoré im život priniesol a zvládli ich spoločne, deti už majú skoro za vodou a už by ich malo čakať len to pekné, nepokúsia sa nájsť ešte spoločnú reč. A ja si myslím, že to vždy za ten pokus stojí. Nejde to z hodiny na hodinu, trvá to omnoho dlhšie… Ale verím, že to za to stojí!
Pretože toho druhého potrebujeme, lebo ho milujeme!