„Když se slunci nedaří“ – tak toto bol titul jedného pekného socialistického filmu, ktorý bol o vzťahoch, tak ako v poslednej dobe zisťujem – je aj celý náš život… Straty a nálezy, zmena, tak potrebná v živote, aby človeka posunula ďalej nejakým smerom, aký je ten smer, to už ukáže čas. Po vlne mojej sebaľútosti, ktorá ma ale totálne zožierala a to do takej miery, že tým trpelo celé moje okolie, som pochopil, že to bolo zbytočné, pretože som neurobil nič také, za čo by sa mohol obyčajný a jednoduchý človek ako ja hanbiť – nebol som neverný, nekradol som, neprehral som peniaze na automatoch, či neprepíjal som výplatu, nebil som ju … Všetky problémy, na ktoré som narazil, som riešil ako „ja“, spôsobom mne vlastným (Steven Segal, Chuck Norris či Dr.Phill nie som), keď čas ukázal, že som pochybil, snažil som sa z toho poučiť a ísť ďalej a ďalej …
Je ťažké predstaviť si, že spoločné starnutie už nebude, že ak raz prídu vnúčence, neprídu naraz k obom starkým, ale raz tam a raz tam … Za toto by ma môj veľmi dobrý kamarát (ako teraz zisťujem, zachraňuje ma …) zakopal pod najhlbšiu zem so slovami: „ zase sa ospravedlňuješ a dopredu splietaš situácie, ku ktorým vo väčšine prípadov ani nedôjde, zbytočne si nakladáš na seba to, čo v konečnom dôsledku nedokážeš sám ovplyvniť, jediné riešenie a to hlavne v tvojom prípade je zmieriť sa sám so sebou a s minulými činmi, ktoré si riešil svojim spôsobom, lebo to si ty a ak to dokážeš, zmieriš sa aj s tým, čo sa má stať a stane sa … „ .
Tak to teda začínam tak brať, snažím sa sám so sebou vysporiadať sa namiesto neustáleho kydania si na hlavu a ísť ďalej. Poviem vám, strašne to bolí a viem, že to ešte veľmi dlho trvať bude, veď sme spolu prešli určitý a nie malý časový úsek … Ale teraz, namiesto rozmýšľania, s kým budem tráviť čas na Vianoce alebo Silvestra, idem von za kamarátmi, ktorí si hádam na mňa nájdu čas a s ktorými zakončím večer rozhovorom pri telke, kartách a či len tak … Najdôležitejšie je nezostať sám!