Zhruba po roku som si našiel čas opäť prispieť svojou troškou do mlyna. Zaujal ma film jednej českej novinárky Šmejdi, určite ste ho už mnohí videli, resp. budete ho môcť vidieť na jednej z našich televízií v najbližších dňoch. Pojednáva o praktikách predajcov hrncov, paplónov, robotov, proste tovaru, ktorý sa predáva v rámci výletov do blízkeho či ďalekého okolia. V rámci týchto predajných akcií používajú títo obchodníci manipulatívne techniky, neraz hraničiace s trestným činom, kde starší ľudia sú zastrašovaní, zamknutí v miestnostiach a donútení takto podpísať nevýhodné zmluvy na tovar, ktorého cena je mnohonásobne nižšia.
Mnohí z nás si povedia, však títo ľudia sú dospelí, majú občiansky. Ja som so svojou mamou zažíval podobný príbeh, kedy vlastne až do svojej smrti splácala rôzne úvery na tovar, ktorý takýmto spôsobom nadobudla a v živote ho nepoužila, končil v pivnici, po skriniach a pod. Stále som jej sa snažil dohovoriť, aby prestala s výletmi tohto charakteru a nechápal som, ako môže podpísať takúto zmluvu. Po vzhliadnutí dokumentu mi nebolo všetko jedno. Zostal som veľmi smutný, jednak preto, že som si na ňu spomenul ( už medzi nami nie je dva roky ) a jednak preto, že som po tých rokoch pochopil, prečo to robila. Ono to odznelo aj v tom dokumente z úst poškodených starších ľudí – boli sami. A na týchto výletoch sa snažili tú samotu zahnať, bohužiaľ až za cenu nákupov na ktoré nemali financie, brali si nevýhodné úvery a dopadli s exekútormi na krku, ktorí im na ten ich nevysoký dôchodok siahali a dokonca sa mnohí neštítili exekučnú výzvu pár rokov po zaplatení dlžoby zopakovať.
V dokumente odznel aj výraz „nekalá reklama“. V tejto súvislosti som si spomenul na moju najčerstvejšiu skúsenosť . Môj známy sa zúčastnil jednej reklamnej akcie, venovanej nástupu školáčikov do školy, v rámci tejto akcie bola aj tombola s vecnými cenami, on bol vyžrebovaný ako víťaz, vyhral poukaz na absolvovanie štandardného jazykového kurzu v jednej z jazykových akadémií v našom meste v srdci stredného Slovenska, ktorý nebol vystavený na meno a bolo na ňom len uvedené: držiteľ poukazu sa musí do kurzu zapísať do 20.9.2013 a že poukaz je v hodnote 120€ a nie je ho možné preplatiť v hotovosti. Keďže nie je z nášho mesta, oslovil ma, či by som tento poukaz nepoužil ja, nech neprepadne. Prečítal som si údaje na ňom, nevidel som tam žiadny zádrheľ, prečo nie? Oprášim si aspoň svoje znalosti z cudzieho jazyka, ktorý som v tejto akadémii absolvoval, ľudia ma tam poznali, zanechal som tam za tie 3-4 roky dosť financií, dokonca aj manželke som tam zaplatil jazykový kurz. Tak som cez ich stránku absolvoval vstupný test, že ako na tom stále som, aby som vedel, do ktorého z kurzov sa na základe mojich terajších znalostí mám zapísať. Presne 20.9. som tam zašiel s týmto poukazom, nechal som ho tam, lebo pani, s ktorou som komunikoval tam nebola, pamätala si ma z predchádzajúcich kurzov, nebol som pre ňu neznámy pojem. Nechal som sa seba kontakt a ona sa mi neskôr aj ozvala. Bohužiaľ so smutnou správou, že tento poukaz je neprenosný, bol určený len a len výlučne pre výhercu tej tomboly, čo však opomenuli na tom poukaze uviesť. Nerozumel som tomu a oni nechápali, že prečo. Veď poukaz bol vydaný, nebol na meno, prišiel som v stanovenom čase… Navrhol som im teda, že ja ten certifikát o absolvovaní kurzu nepotrebujem, čiže nenavýšim ich výdavky, iba sa ho zúčastním, budem na hodinách prítomný, oprášim si svoje znalosti z tohto jazyka. Nedali sa presvedčiť, hoci tento poukaz vydali a rátali s takouto možnosťou. Takže som zostal nepochopený a oni? Reklamu si urobili, žiadnu ujmu nemajú, ale vo mne ostal zlý pocit – pocit , že sa niekto smeje na môj úkor a nezodpovedaná otázka: patria aj takéto praktiky medzi praktiky „šmejdov“, tak ako to bolo možné vidieť v uvedenom dokumente?